• Blogy

      • Od Tatier k Dunaju 2018 alebo CURRO ERGO SUM FELIX!
        • Od Tatier k Dunaju 2018 alebo CURRO ERGO SUM FELIX!

        • 29.08.2018 23:16
        • Ďalšie dobrodružstvo v réžii ľudí ochotných za FELIX aj... bežať! Ďakujeme, že nás reprezentujete, sme vaši veľkí fanúšikovia!

          Celú fotogalériu nájdete na tejto stránke >
        • Jano: 

          Keď Majka s Martou v zime prišli s návrhom dať dohromady tím ľudí, ktorí by za Felix bežali závod Od Tatier k Dunaju, zaujalo to aj takého príležitostného bežca ako ja. Dávam nezáväzný súhlas, začínam s tréningom, zatiaľ individuálne. Do augusta snáď nabehám potrebné kilometre. Fázu „Bude nás dosť?“ vystriedal údiv nad rýchlym záujmom ďalších, na prvom stretnutí v marci nás už bolo potrebných 12 plus nebežiaci, ale o to potrebnejší podporný tím.
          Michal sa ako jeden z mála so skúsenosťami z minulých ročníkov ujíma role kapitána. Hneď zodpovedne prezentuje, čo všetko treba vybaviť a naplánovať. Rozsah potrebnej logistiky nás všetkých zaskočil, ale rozbehnutý tím zdoláva jednu položku za druhou. Autá, ubytovanie, tričká, ... Prichádza prvá rana – Marta nemôže ísť! Všetkým nám je to ľúto, ale povolávame náhradníka a ideme ďalej. Časť tímu si ako ochutnávku dáva spoločne závod Devín – Bratislava. Skvelé, ale ten pravý zážitok nás ešte len čaká! Prvé spoločné tréningy, čas sa kráti, pre istotu kontrolujeme, či nás je naozaj dosť, potvrdzujeme účasť. Druhá rana -  Lea sa zranila, štartovať nemôže. Narýchlo naskakuje Saša, Lea sa nechce vzdať a zostáva ako šofér jedného z áut. Druhé povedie Michal.
          Týždne ubiehajú, odrazu sa termín  „o pár mesiacov“  mení na „o pár dní“. Predštartové stretnutie, konečne sa všetci vidíme! Dolaďujeme detaily logistiky, upresňujeme časy na jednotlivé úseky, finalizujeme výbavu, sťahujeme oficiálnu appku podujatia. 
          Piatok 17.8., vyrážame! Cesta pre niektorých ešte stále prebieha v móde „Čo tu vlastne robím?“, ale nálada je jednoznačne skvelá, morálka vysoká, očakávania nemáme – okrem Peťa a Michala to zatiaľ nikto z nás nebežal, nevieme do čoho ideme. Stretávame sa všetci v Liptovskom Hrádku. Auto 1: kapitán Michal, Andrej Svetko, Ondro, Evžen, Peťo, Andrej Schmidt, Majka. Auto 2: šoférka a motivátorka Lea, Martin, Janči, Feri, Saša, Adam, Robo. Tím snov. Spoločná večera, na chate posledné inštrukcie, Michal rozdeľuje štartové čísla a povinnú výbavu. Martin rozdáva tímové tričká. Strašne sa nám páčia, zašetríme si ich na spoločný dobeh do cieľa. Je nám spolu fajn, ešte by sme ostali a pokecali, ale ráno štartujeme, treba ísť spať.
          18.8. – vyrážame do Jasnej! Plno ľudí, úžasná atmosféra, vítame sa s fanúšikmi. Predštartové „oficiálne“ foto, a už vypravujeme Andreja na prvý úsek, „3-2-1 štart!“. Prvé auto ide hneď za ním, druhé má pár hodín čas.

          Majka: 

          Nálada na štarte bola skvelá, nedočkavá. Veľmi milo nás prekvapila rodinka Hannikerovcov, ktorá nás prišla povzbudiť. Ďakujeme. Prvé úseky prešli veľmi rýchlo. Zvykali sme si na tempo pretekov – vyložiť bežca, presun autom, krátke čakanie, naložiť bežca. Počas úsekov, kde auto išlo rovnakou cestou ako bežec, sme pár krát zastavili, povzbudili, prípadne podali vodu. Malo to nečakaný spád – asi preto, že všetci bežali veľmi rýchlo. ☺
          Trošku nás schladil pohľad na skolabovaného bežca z iného tímu – tesne pred koncom prvého úseku. Bol už v opatere zdravotníkov a všetko vraj dobre dopadlo. Ale bol to pre nás signál, že cieľom je užiť si preteky v zdraví a výsledky sú ozaj nepodstatné. Toto bolo cítiť z celého tímu – veľkú podporu každému bežcovi. Veď každý z nás išiel na maximum. Sme radi, že my sme všetci nakoniec dobehli v poriadku.
          Veľký rešpekt máme k našim chalanom z oboch áut, ktorí bežali úseky s 500 metrovým prevýšením. Aj z auta sa nám to zdalo šialené a oni to zabehli! Dokonca za skvelé časy. 
          Po niektorých úsekoch sme mohli využiť ochladenie v horských potokoch – Ľupčianka a Revúca, čo sme s chuťou urobili, lebo terény boli kopcovité a teplota začala stúpať.
          Prekvapila nás krásna atmosféra v Liptovskej Osade – obyvatelia mali lavičky pred domami, povzbudzovali, ponúkali vodu, vytiahli aj zvonce – dedina žila atmosférou behu.

          Jano: 

          Ideme na skorý obed v Liptovskej Osade, reštaurácie popri trati sú plné bežcov. Zdravíme sa, komentujeme predštartový „doping“ jednej z pretekárok – pivo a Jesienka. Rýchle to bude určite... Čakáme na lúke v tieni, krotíme nervozitu. Neveriacky sledujeme priebežné výsledky z trate – auto 1  to dáva oveľa rýchlejšie ako sme čakali, všetci sú skvelí. WhatsApp dopĺňa informácie z kolabujúcej appky. Ondro na trati, za ním Evžen, Peťo, Andrej – je čas sa zdvihnúť, prezliecť, prichádza rad na nás. Posádka 2 má prvýkrát možnosť sledovať odovzdávku, Andrej vysiela na trať supermotivovanú Majku. Po nej nasleduje Martin, prvá skupina odchádza na zaslúžený odpočinok, teraz je to na aute 2. Janči, Feri, ... Počúvame šumy o zlyhávajúcej logistike niektorých tímov a o bežcoch, ktorých na odovzdávke nikto nečakal – je nám ich ľúto, ale sme radi, že nám to zatiaľ klape na jednotku. Na niektorých miestach je problém s parkovaním, áut s bežcami veľa, miesta málo, ale Lea ovláda veľký multivan s absolútnym prehľadom a vždy nás niekde upichne. Ešteže ju máme. Úsek cez rozpálenú Banskú Bystricu pripadol na Sašu, čakáme ju v polovici, dopĺňame vodu a motiváciu. Našťastie ešte cestou v piatok investovala 3 hodiny (o tom niečo povie Michal :-) ) a prešla si svoju trať na bicykli - stratiť v tom teple orientáciu vôbec nie je problém. Saša dobieha, vyráža Adam. Na všetkých odovzdávkach je rušno, skvelá nálada, všetci sa navzájom povzbudzujú, takisto na trati je každý ochotný pomáhať, svojim, cudzím, všetci robíme to isté, všetci sme bežci,  všetci patríme spolu. Ide Robo, na odovzdávke stretávame opäť prvú posádku, vymieňame dojmy. Andrej sa pripravuje na prvý nočný úsek, nasadzuje plnú poľnú: vesta, blikačky, čelovka. Vyráža, lúčime sa, prvá tretina za nami. Auto 2 odchádza na večeru a spať. Rýchlo, času na oddych je málo, o pár hodín sme v tom znovu.

          Majka: 

          Prvé stretnutie s časťou tímu z auta 2 v Liptovskej Osade bolo perfektné, motivujúce. Auto 1 absolvovalo obed na Donovaloch a potom presun do obce Stráže – tam sme na lúke rozložili karimatky a oddychovali. Prebralo nás trúbenie a párty, ktorú si na lúke urobili bežci z iného tímu. Okolo ôsmej večer už Andrej vyrážal vyzbrojený na prvý nočný úsek. Vyrážal ešte za svetla, ale o pol hodinku už bola totálna tma tmúca. Výkony bežcov z auta 2 boli skvelé, vďaka čomu bol náš odpočinok krátky, ale ich snaha nás povzbudila na druhé úseky.
          Nočný beh mal veľké čaro. A aj svoje nástrahy. Jeden z našich bežcov zle odbočil a na R1 mu došlo, že asi tade sa bežať nemá. Takže hop cez zvodidlá a späť na trasu behu. Našťastie nemal veľkú zachádzku a všetko dobre dopadlo. Pri odovzdávkach sme pochopili, že spoznať si bežca potme nebude jednoduché. Majka nespoznala Andreja, a iného bežca asi 200 m pred cieľom povzbudzovala, inštruovala, aby kričal „Felix“, keď bude pri odovzdávke, stále nechápala, prečo jej neodpovedá a prečo organizátorom tvrdí, že je z tímu číslo 6 (Felix mal číslo 63) ☺.
          Ale celkovo nočné behy hodnotíme ako fantastický zážitok – chladný vzduch, beh v okolí Hrona, nebo plné hviezd, ticho, romantika. Všetkým sa nám bežalo skvelo a rýchlo. A napriek nočným hodinám, aj tu nás sem tam povzbudili domáci v predzáhradkách.

          Jano: 
          Prvá posádka poctivo strieda, nočné úseky sú po horúcom dni napriek únave osviežujúce, hviezdne nebo robí atmosféru. Majka využíva možnosť mať na nočnom úseku cyklistický doprovod, Peťo ide gentlemansky s ňou. Odpočinok bol kruto krátky, Martin vstáva prvý, vyráža, auto 2 za ním. Posielame poďakovanie autu 1 – „Boli ste skvelí!“. Na odovzdávkach je o poznanie menej živo, rešpektujeme nočný kľud. Cestou vidíme svetielka ostatných bežcov, povzbudzujeme, kto má odbehnuté sa snaží oddychovať. Robo vybieha až za svitania, jedinému sa mu neušiel „ozajstný“ nočný úsek. Opäť stretávame auto 1, všetci sme o poznanie unavenejší, máme obavy z poslednej tretiny – predpoveď sľubuje horúce počasie. Želáme si všetko dobré, auto 2 odchádza na oddych. Lea sa za volantom neskutočne drží, napriek únave nás bezpečne dopraví na ihrisko v Potônskych Lúkach, vybaľujeme spacáky a hádžeme sa na trávu – pár hodín nechceme nič len spať!

          Majka: 

          Po nočných úsekoch sme sa presunuli do domu Michalových priateľov – s úsmevom nás čakali o pol druhej v noci. Úžasné. Rýchla sprcha a ako povedal Evžen – „najrýchlejšia noc v jeho živote.“ Zaspatie nám trvalo asi 3 sekundy, fakt. Michal ako správny kapitán odchytil všetkých komárov a my ostatní sme sa vďaka tomu celkom fajn vyspali. Hoci budík o piatej najprv vyzeral len ako signál prevrátiť sa na druhý bok... Ale keď sme videli, že bežci z druhého auta bežali v noci veľmi rýchlo a že Robo je už na trati, rozlúčili sme sa s raňajkami a rýchlo nasadali do auta. Z chladničky sme zobrali suroviny, čo nám domáci nachystali a len ľútostivo pozerali na kávu, ktorú sme už nestihli. Chvíľka paniky, či sa Robo príliš neodtrhne a či ho vôbec dohoníme... Stihli sme to, ale ozaj celkom natesno. Andrej veľa času na rozcvičku nedostal.
          Čakali nás tretie úseky. Posledné, bolestivé, ale krásne. Od desiatej vo veľkej horúčave. Dlhý úsek cez obec Mostová – čakali sme tam nášho bežca, chceli sme ho občerstviť. Keď sa nezjavoval v predpokladanom čase, začali sme sa báť – či sa mu niečo nestalo, alebo či nás nepredbehol a nadávajúc čaká na odovzdávke, kým my ho čakáme 3 km pred ňou. Keď sa zjavil na zákrute, bolo vidno, že horúčava je pekelná a úsek fakt dlhý. Občerstvil sa a statočne dorazil na koniec svojho úseku.
          Posledný úsek nášho auta bol Majkin – na konci ju čakal tím z druhého auta. Maťo vybehol ako blesk a zvyšok posádky čakal na správy, ako to v tej horúčave ide. Auto 1 to už malo za sebou a auto 2 čakalo 6 hodín v pekelnom slnku po hrádzi. Dodali sme im všetku vodu, čo sme v aute mali a držali palce, aby to zvládli. A zvládli to parádne.

          Jano: 

          Prvé auto zdoláva ich posledné úseky, teplota stúpa, naše obavy sa potvrdzujú – kombinácia tepla a únavy je vražedná. Treba piť, polievať sa vodou, neprepínať sily – našťastie ľudia okolo trate sú skvelí, ponúkajú vodu aj mimo oficiálnych občerstvovačiek. Na odovzdávkach je opäť živšie, ale na všetkých účastníkoch je vidno únava. Nechápeme, ako môžu fungovať tímy s menším, ako plným počtom bežcov. Auto 2 sa preberá, Martin sa pripravuje na štart. Prichádza prosba od č. 1: „Prineste nám Majku až na ďalšiu odovzdávku, nestíhame, musíme ísť natankovať!“. Vypravíme Martina, nakladáme vyčerpanú, ale šťastnú Majku a vyrážame. Stretávame prvú posádku, všetci znovu varujú pred teplom, odporúčajú opatrnosť. Dohodneme si stretávku v cieli v Bratislave, oni idú oddychovať, auto 2 na záverečné úseky. Martin dobieha, Janči je na trati. Feri. Saša. Vždy po dobehu polievame, podávame vodu, sme pripravení na čokoľvek. Našťastie sú zatiaľ všetci v poriadku. Adam vyráža na krutý úsek –  vyše 11km po dunajskej hrádzi, v najväčšej horúčave, bez kúska tieňa. Dal to!!! Robo, ideš! Má to len o 2km kratšie, teplo je neznesiteľné. Snáď ho poženie vedomie, že to už je naozaj záver.

          Majka: 

          Po posledných úsekoch sme sa presunuli k Vajnorskému jazeru a relaxujeme vo vode. Sedeli sme tam vo vode ako vo vírivke ☺. Naše telá relaxujú, ale myšlienkami sme pri borcoch z druhého auta, ktorí zdolávajú posledné kilometre na hrádzi v horúcom slnku. Majka ako jediná žena v posádke auta 1 je fascinovaná, koľko času venujú chlapi rozhovorom o domácich prácach ☺ .
          Po dokonalom osviežení už sa presúvame do cieľa. Zápasíme s parkovaním, ale nakoniec sa všetko pekne stíha. Stretnutie na Tyršovom nábreží bolo emotívne, dobeh spustil veľké emócie. Nádherný zážitok, súznenie, podpora, výkony. Veľká vďaka, že sme toto mohli spolu zažiť.

          Jano: 

          Presúvame sa na Tyršovo nábrežie, hľadáme miesto na parkovanie. Auto 1, kde ste? Stretávame sa, všetci sú vo felixáckych tričkách, vyzeráme Roba. Tam je, už ide!!! Spoločne dobiehame do cieľa, usporiadatelia nám na krk vešajú účastnícke medaily, vítame sa s rodinnými príslušníkmi, posielame rodinám a priateľom správy: „Dobehli sme, sme v poriadku, bolo to super!“. Objímame sa, pózujeme pre oficiálne aj neoficiálne foto. Endorfíny tečú prúdom.
          Na Tyršáku je ešte stále horúco, stánky s občerstvením beznádejne obkľúčené davom, rozhodujeme sa rozísť. Presun k autám, pobalenie, likvidácia akumulovaného bordelu – hlavne množstvo fliaš od vody, obaly od energetických tyčiniek, šupky od banánov. Posledné poďakovania… a rozchádzame sa. Nádherný zážitok skončil. O rok znova?

          Zopár ex post komentárov od účastníkov:

          Ja stále žijem z endorfínov, všetko ma bolí :) Som šťastná, že som dostala túto šancu a zažila to, asi na toto nikto z nás nikdy nezabudne :)“


          „Bolo faakt super, úplne skvelý zážitok a úžasná partia!!! A dnešné zídenie pár schodov je tiež sranda.“
           

          „Bežci FELIXu, ďakujem všetkým za nezabudnuteľný zážitok, curro ergo sum felix et totálne odpálený :D“
           

          „Zistil som, že OTKD je vlastne jedna obrovská 36 hodinová párty, kde sa miesto alkoholu podávajú endorfíny.“
           

          „Áno, po 11 hodinách spánku môžem potvrdiť, že som vyspatá. A boli ste všetci super!“

           


          A ešte kapitánsky postreh ako bonus nakoniec:

          Najväčší strach zo zablúdenia bežcov sme mali cestou v piatok, keď sme začali veriť, že Sašku, Ondra a Fera nám zožral Banskobystrický trojuholník / príšera. “
           

        • Naspäť na zoznam článkov